reklama

Kubánsky denník – časť tretia: cez celý ostrov v pekelnom stroji

Ani ste sa nenazdali a ďalšie pokračovanie vašej nepravidelnej správy o kubánskom pobyte nášho nenapravitelného prispievateľa svieti v sieti! Bez dlhých rečí na úvod (nabažíte sa ich, ba poniektorí i prejete, v samotnom čláku) - začíname! Vykročením ku vlakovej stanici v meste Matanzas s jediným úmyslom - dostať sa do 740 km vzdialeného Santiago de Cuba... PredPS: Ďakujem všetkým dvom neznámym internetovým fanynkám a pár známym, ktorí ma motivovali do ďalšieho písania a pri každej vhodnej a niekoľkých nevhodných príležitostiach mi vyhadzovali na oči, že "A kedy konečne dokončíš Kubu? A potom Maroko? A Tenerife? A Španielsko?". Všetkým Vám ešte raz ďakujem za podporu v slabých chvíľach, pokúsim sa, i keď nie hneď menej cestovať, tak aspoň rýchlejšie písať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu


11. Sept 2009

 Čo sa zabudlo z minulého dielu: už len jedna (ne)podstatná maličkosť. A to, že som sa po večeri vrátil k Marylin a keďže som mal do siedmej ešte skoro 2 hoďky čas, vybral som sa teda, konečne za svetla, preskúmať uloženie stanice. Aby nedošlo nebodaj k omylu.

 Navigujúc sám seba podľa mapy z LP (čo je skratka pre Lonely Planet, a nie také to veľké čierne CD) i podľa mapy od Marylin, stále som sa akosi nedostával na miesto, kde nešťastná budova mala stáť. Správnu trasu som poznal zo včerajška, takže ňou som sa neobťažoval a podujal sa otestovať v praxi nápad, ktorý mi v tom momente prišiel na rozum (alebo odkiaľ a kam návaly nápadov podobného druhu chodia) – čo keď kubánci za tých 5 rokov nepresťahovali železničnú stanicu, ale iba premenovali ulice? Pochváliac sám seba za brilantný myšlienkový konštrukt hodný Dr. Watsona, vyrazil som rozpálenou ulicou vdiaľ. A začali sa diať veci...

 Keď som, po dvoch kilometroch a pol hodine úmorného šľapania, s jazykom fixovaným k podnebiu pevnejšie ako sa Protefixu môže kedy snívať v najbezzubejších snoch, začínal dospievať, ehm, k názoru, že toto nie je to pravé kokosovoorechové a zvažoval som návrat, v diaľke sa zjavili koľaje. Štipnutím sa do intímnej partie som sa presvedčil, že metaforická fatamorgána bola na Kube už dávno vyhubená socialistickým realizmom. Heuréka! Nemusím sa potupne vracať tou istou cestou naspäť! Zdravý sedliacky rozum, ktorého hlas väčšinou ignorujem („ Nepoznáš prevleku, ktorým svoje úmysly halí Diabol! “ Mr [7:35]) mi tentokrát bol na dobrej pomoci a ja som sa vydal späť smerom k Matanzas nohami stierajúc prach na koľajách (v opačnom prípade by som o niekoľko dní dorazil do 32 km vzdialenej Madrugy).

 Po dvadsiatich minútach som sa zastavil a poobzeral vôkol seba. Stál som stratený v poli nejakej trstiny, do prava i do ľava sa tiahli koľajnice a mne začínalo dochádzať, že to celé nebol až taký dobrý nápad. Vôbec, ísť na Kubu. Vôbec, odísť z Prahy. Vôbec, opustiť škôlku. A vôbec, hýbať tým sprepadeným bičíkom... Nebolo však inej cesty ako cesta vpred a tak som po krátkej pesimistickej pauzičke znovu vyrazil. Po troch krokoch som sa otočil a konečne vykročil správnym smerom. Ach jaj...

 Po ďalších 20 minútach predo mnou vyvstala dilema – mám sa vrátiť, alebo pomaličky vyliezť popri kolajach na malé priestranstvo a v e ľ m i p o m a lý m k r o k o m podísť k práve budovanému plotu. Práve budovanému robotníkmi v modrých montérkach. Práve strážených zelenomontérkovanými policajtami so samopalmi. Počkať! Čo?! Že to nie je pravda a ja som práve nevliezol do nejakého resocializačného programu kubánskej vlády?! A ku*va...

 Naozaj veľmi pomaly som teda prešiel cez námestíčko a pobral sa k bráne. Modré kombinézy si ma nevšímali a ja, uprene hľadiac do zeme, so zamrmlaním „ Buenas “, som sa prešmikol popri kombinézach zelených. Pokiaľ sa chlapci stačili spamatať a prestať na mňa, oklobúčikovaného turistu práve sa vynorivšieho z okolitého porastu, zízať ako Kubánec na víza do USA, bol som v dostatočnej vzdialenosti na to, aby kvôli mne rušili svoju siestu. Martímu vďaka!

 Okolo stanice som preletel ako s nasoleným zadkom. Následne som preletel okolo domnelej stanice zo včera, ale to všetko som vytesnil ako problém, ktorým sa budem zaoberať, až keď príde jeho čas. K Marylin som dorazil spotený a jej milú ponuku pohára toho hnusného guavového džúsu som prijal s tým, že som jej ho vychlastal asi liter. Potom som ešte štvrť hoďku sedel pod ventilátorom a snažil sa opätovne hydratovať všetko, čo sa v mojom úbohom tele ešte dalo zachrániť.

 Na moje nevýslovné šťastie začalo vonku pršať. Osviežený ventilátorom a chladným vzduchom, ďakoval som za priazeň všetkým santerijským božstvám. Až pokým mi nedošlo, že práve teraz je čas vyraziť na stanicu. Vybalil som teda z batohu pršiplášť a, rozlúčiac sa s Marylin a celou jej rodinou, ako šmolkovská verzia Quasimoda, vyrazil som na vlak, ktorý ma mal odviezť na opačný koniec ostrova. Nejakých 740 kilometrov. Všetko sa vtedy zdalo jasné, nepriestrelné a nepokaziteľné. A ako vždy, bol to omyl.

 Po 15 minútach som „ nočnou trasou “ dorazil na stanicu. To, čo som za stanicu považoval včera, bola len nejaká asi 100 metrov dlhá prízemná budova, v ktorej boli kancelárie (tam som deň predtým vymákol uja železničiara), 2 bufety a iné inštancie, o ktorých funkcii som nemal ani potuchy (ale i toto sa malo v priebehu večera zmeniť). Skutočnou stanicou, kde sa dali kúpiť lístky, bola obrovská, najmenej 10 metrov vysoká panelová búda. Naozaj búda, pretože v nej nebolo nič iné okrem dvoch televízorov a asi 100 plastových sedačiek naplnených domácimi (ktoré sa bez obmeny opakovali vo všetkých autobusových/vlakových čakárňach na ostrove – domáci, i sedačky). Našiel som si teda jednu prázdnu, odohnal niekoľkých kubánskych bojazlivých psov a konečne sa posadil. Ozaj, spomenul som už, že pár minút pred mojim príchodom na stanicu prestalo pršať, takže domorodci môj boj s modrým pršiplášťom pozorovali najprv s nedôverou hraničiacou s poverčivosťou a následne s rastúcim pobavením? Inu, cestovateľ musí mať vskutku hrošiu kožu...

 Bolo presne 19:20, keď som sa postavil do radu s úmyslom zakúpenia si cestovného lístka. Tí traja kubánci predomnou (a samozrejme celá čakáreň) na mňa prekvapene pozreli a po krátkom priateľskom štebotaní s predavačom lístkov, rušení iba jeho prežúvaním nejakého home-made sendviču, som sa konečne dostal na rad. Vytasiac svoje chabé znalosti španielčiny som zistil iba jediné – lískty sa dajú kúpiť iba po príchode vlaku. A áno, vlak do Santiaga de Cuba naozaj ide dnes o 20:40. A naozaj stojí 27 CUC (čo je polovička ceny autobusového lístka, akým chodia Turisti). A naozaj cesta trvá okolo 18 hodín (oproti Viazul autobusu, ktorý to zvláda za 13 hodín). A naozaj som sa teda posadil na zadok a dal sa do čakania. Najúmornejšieho čakania v mojom živote...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trasa vlaku

Tak na toto som sa podujal, ja Uj... (via Daft Logic )


 Pretože o 20:40 som, s očami prilepenými na ciferník mojich náramkových hodiniek, ako jediný z čakajúcich perspektívnych pasažierov, vyštartoval k staničnému okienku a dožadoval sa vysvetlenia, kam sa podel náš vlak. Moja aktivita mala za následok znechutený pohľad staničného zamestnanca na mňa, ešte znechutenejší pohľad staničného zamestnanca na hodiny, najznechutenejší pohľad staničného zamestnanca do trafikonu, nasledovaný ležérnym gestom, kedy uchopil do ruky staničný mikrofón a ešte ležérnejším hlasom vyhlásil – informácia bola založená na jeho hrubom odhade, obávam sa – že vlak do Santiaga de Cuba príde okolo desiatej. A opäť upadol do svojej letargie. Len ja, ešte stále naspídovaný európskosťou som na neho zízal s vypleštenými očami. Po pol minúte mi oči začali slziť, a tak som pár krát zažmurkal a pokorne sa odobral na svoje miesto. Drvivá väčšina osadenstva čakárne však jeho slová uvítala a, po takmer márnom snažení, uložili sa na tých umelohmotných stoličkách skoro pohodlne a upadli do ríše snov.

 Situácia sa na chlp presne zopakovala pár minút pred desiatou hodinou a zamestnanec, len čo ma uvidel vstávať s planúcim pohľadom upreným smerom k nemu, zdrapil mikrofón a zahlásil, že vlak príde o jedenástej. Načo na mňa žmurkol a ja, poctený toľkou dôverou, som si teda sadol späť. Ako akútny sa začínal javiť další problém – dopil som literapol fľašku vodovodnej vody, u Marylin upravenej špeci roztokom na vodu pitnú. V batohu som mal síce ešte jednu takú istú a hlavne plnú, ale v prípade, že ten prekliaty vlak naozaj príde, chcel som si ju nechať ako železnú zásobu. Na tých sľúbených 18 hodín. Rozhodol som sa však počkať do 23:00 a následne situáciu riešiť operatívne.

 O momentík neskôr (ako som si naivne myslel) ma z jemného polospánku vytrhol hlas zamestnanca kubánskych železníc oznamujúci, že vlak do Santiaga by mal prísť o polnoci. Vyskočil som na rovné nohy a... a keď som videl spokojne sediacich a pochrapkávajúcich Kubáncov, niečo sa vo mne zlomilo. „ Klídek vole, si na dovolenke. Na KUBE! “, prehovoril ku mne vnútorný hlas. S hlasným výdychom, spôsobiacim nekľudné sny povedľa sa rozvaľujúcim psom, som teda poprosil okolodriemajúcu kubánku, či mi nepostráži batoh a vyrazil do hustnúcej tmy. S úmyslom niekde vonku objaviť zdroj vody, z ktorého si domorodci podchvíľou prinášali hrnčeky, plasové fľaše a tí šťastnejší i termosky plné priezračnej tekutiny a plnými dúškami z nej upíjali.

 Samozrejme som nič nenašiel, vo vedľajšom objekte som však zbadal niečo ako staničný bufet. Jupí! Dojupíkal som teda k nemu, aké však bolo moje sklamanie – domáci, umorení čakaním, totiž všetky tekutiny vykúpili! Zafrflal som si teda na ich účet a bezradne som sa rozhliadol po okolí. Keďže druhý bufáč zavreli o 23:00, moje možnosti sa rapídne zúžili. A vtedy sa to stalo! Do tmy mi ako žiarovčička v ústach strýka Festera zasvietila ďalšia prevádzka, ktorá sa ako jediná neutápala v temnote tropickej noci. Zaslepený víziou vlhkých orgií vyrazil som tým smerom.

 Prišiel som k pultíku a s pozdravom „ Buenas noches! “ som započal konverzáciu:
Máte balenú vodu? Ehm, niečo na pitie?
Dvaja mladí kubánci na mňa pozreli ako someliér na pohár Svätomartinského vína podávaného na svätého Jána a s prekvapením v očiach jeden z nich povedal:
Balenú vodu? Toto je úschovňa batožiny.
Ehm, oné, perdón. Muchas gracias. Oné, y adios! Ehm, doprdele...

 Zronený som sa teda pobral k môjmu batohu. Pri vstupe do tej mega-čakárne mi zrak padol na malý kohútik, z ktorého pravidelne odkvapkávala – áno, voda! Bol som zachránený! Dorútil som sa teda k báglu (čo vyvolalo mierne zdesenie na tvárach spolučakateľov, pretože to bol najprudší pohyb v okolí 500 metrov za ostatného pol dňa) a z jeho útrob vydoloval prázdnu PET fľašku, pričom sa mi podarilo neprebudiť strážnu kubánku. Načapoval som si doplna a spokojný som sa vrátil na „ svoje “ miesto. Z vrchného dielu batožiny som vytiahol malú modrú fľaštičku s roztokom na spitňovanie kubánskej vody a nakvapkal presne určený počet kvapiek. Ak by vtedy prišiel vlak do Santiaga, určite by nevyvolal toľko pozornosti ako moja nevinná alchýmia. Dokonca aj pár nespiacich žien sa odtrhlo od jedného z televízorov a, zmeškajúc prelomové odhalenie v prudko sledovanej juhoamerickej telenovele, treštili na mňa oči.

 Pár minút po polnoci, keď som sa odovzdane zahľadel smerom k predavačovi vlakových lístkov, ten opäť schytil mikrofón a ospalým hlasom zahlásil, že vlak z Havany naozaj vyrazil a do Matanzas by mal doraziť okolo druhej. Obávam sa, že mojim pričinením v tú noc matanzaská vlaková stanica spravila národný rekord v poskytovaní hlásení o meškaní vlakov, ktorý bude neprekonaný ďalších 40 rokov...

 Pred druhou hodinou rannou, keď som sa v mikroprestávkech medzi mikrospánkami snažil prísť na to, ktorá polovička zadku ma bolí menej, prišlo prvé finále toho nekonečného večera. Do ticha tropickej noci (mocný to oxymoron!) totiž v železničiarovej kancelárii zadrnčal telefón a po chvíli ON do šumu prebúdzajúcich sa ľudských tiel zahlásil osudové slová: „ Vlak dnes nejde. Ale možno zajtra. A keď nie zajtra, tak o dva dni. Alebo o tri...

 Obočie mi vyletelo pol metra nad hlavu a s pocitom najvyššieho stupňa krivdy som sa chcel pobrať za ním (obočím) a spravodlivo rozhorčený spôsobiť medzinárodný incident. Už-už som sa zviechal z ako kameň tvrdej plastovej stoličky, na ktorej som presedel posledných 5 hodín, keď sa tu vo mne znova ozval kubanizujúci hlások: „ Neblbni, nestresuj, všetci sedia, tak seď aj ty. Možno vedia viac. “ A naozaj, túto zdrvujúcu správu prijali miestni s bohorovným kľudom a akoby bol stále siedmy deň, zaujali späť svoje pozície a ponorili sa do sladkých driemot. Uff!

 Ozvala sa aj praktická časť môjho ja a ja som chvíľu rozhutoval, že či mi dá Marylin zľavu, keď sa k nej teraz vrátim, keďže by som u nej spal iba pol noci. (A bude vôbec rada, keď jej zabúcham na dvere o pol tretej?!) Nakoniec som sa teda rozhodol ušetriť, zotrvať na mieste a s mantrou „ Óm, ráno je múdrejšie večera, óm “ som upadol do nepokojného spánku. Nič lepšie ma vtedy nenapadlo. Chvála Bohu na nebesiach!

 Pretože okolo tretej hodiny rannej, keď už som bol ochotný odprisahať, že môj zadok dokáže rozlišovať samostatné molekuly PVC v stoličke, nastal v čakárni ruch, ktorý ma dokázal vytrhnúť z bezsenných mrákot. Všetci domorodci sa zhŕkli okolo predavača lístkov, ktorému do jeho „ kukane “ prišla na pomoc ešte jedna pani a ďalší dvaja kibici, a z perspektívnych pasažierov sa postupne stávali šťastní zákazníci kubánskych železníc. Áno, rozumiete tomu správne aj vy v osemnástom rade – vlak konečne prišiel!

 Rozospatý a omámene hľadiaci na toľké aktívne hemženie sa u domorodcov dovtedy nevídané, otriasol som sa a vyšprintoval k davu. A, poučený znalosťami nadobudnutými generáciami mojich predkov z ČSSR, vydolovanými z útrob genetickej pamäte, postavil som sa do jedného z radov (ktoré samozrejme viedli k jedinému okienku). Batoh samozrejme zostal nepovšimnute ležať v útrobách čakárne. Môj počin si však všimla korpulentná pani z biletárovej kancelárie a mocným zvolaním „ Hej, extranjero! “, nezvyklým na odporovanie v akomkoľvek zo štyroch rozmerov, si ma privolala dnu. Ako jediný očividný cudzinec som sa teda postupne ospravedlnil všetkým sto domorodcom stojacim v radoch a vstúpil do kanclu.

Ideš vlakom?
Zarazene som sa na ňu pozrel, pretože o to jediné som sa tu už sedem hodín pokúšal.
Si
Donde?
A Santiago. Santiago de Cuba... “, dodal som pre upresnenie – jeden nikdy nevie, koľko Santiág sa na Kube vyskytuje. Tuna sa zarazila zase ona. Výrazne nebola pripravená na variantu, že nekubánec sa dobrovoľne nechá naložiť do kubánskeho neklimatizovaného vlaku idúceho skrz celý ostrov (a odignoruje „ Turisticky povinné “ autobusové spojenie). A je dokonca ochotný za to zaplatiť dvojmesačnú priemernú mzdu!

 Spýtavo pozrela teda na mojho známeho predavača lístkov, ten však iba mykol plecom vo význame „ kto chce kam, pomôžme mu tam “ a ďalej neskutočným tempom preberal kopy bankoviek od domácich. Prebrala teda odo mňa pas, vypísala mi lístok a s neveriacim pohľadom ma poslala kade ľahšie. Tomu však predchádzalo menšie intermezzo v podobe platby za lístok, keďže som pri sebe mal iba 50CUC bankovku a lístok stál 27CUC. 10 minút mi teda zháňali po všetkých prítomných drobné, ale nakoniec všetko dobre dopadlo.

 S víťazoslávnym úsmevom na perách, lístkom v jednej ruke a batohom na druhom pleci som vyrazil ku vlaku. V mojom víťaznom ťažení ma zastavil ešte policajt, skontroloval správnosť údajov na lístku a v pase a ja som po tretej hodine rannej slávnostne („ Rápido! Rápido! “) vstúpil na perón. Kde práve vládlo Božie dopustenie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj milášik, poctivo odsedený

Rub...

...i líc (alebo celkom naopak)


 Pretože práve v polčase štverania sa vyvoleného ľudu do vagónov niečo zrevali amplióny a všetci teda zase poslušne poskákali dole a rozbehli sa asi o 4 vagóny vedľa – aplikácia L+S teórie „ súdruhovia v treťom rade si presadnú do prvého radu... “ v praxi. „ Poučen z předchzích nezdarů “, nelenil som ani ja, a spolu s davom sme sa nejako napratali do vagónov. A vlak sa dal do pohybu. Jupí! Ideme! Konečne...

 Moja radosť bola jemne skazená tým, že som aj s batohom zostal stáť nerozhodne v uličke. Do kupé, z ktorých sa vagón skladal, som sa neodvážil. Žiadne nemalo dvere, na ktoré by sa dalo zaklopať. Žiadne nemalo svetlo, takže som sa bál o nejakého domorodca zakopnúť, prípadne na nejakého dopadnúť. A v každom boli nasáčkovaní ľudia buď už spiaci, alebo sa na túto príjemnú činnosť chystajúci. Do môjho periférnoho zorného pola však o pár sekúnd neskôr vstúpil modrý anjel a ja, sťaby topiaci sa, chytil som sa slamky v podobe sprievodkyne. Niečo som na ňu zahabloval, niečo zahablovala ona na mňa a, v konečnom dôsledku o nič múdrejší, podal som jej lístok. Na moje zdesenie pokývala hlavou a niekam zmizla. Aj s mojim lístkom. Nelenil som a vyštartoval za ňou, predierajúc sa uzučkou uličkou s batožiskom na chrbte. Dohonil som ju hneď o 3 vagóny ďalej.

 Nechápavo na mňa pozrela, ja som jej pohľad opätoval i s jemne zúfalým podtónom, načo ona prikývla, vliezla do prázdneho kupé a ukázala na miesto vedľa seba. A tak som celú cestu strávil v prominentnom kupé sprievodkýň, ktoré však bolo prominentné iba tým, že v ňom nebolo osem až 12 ľudí naraz. Batoh som vyhodil do odkladacej mriežky nad sedačkami a, opatrne si sadajúc na poskromne čalúnenú sedačku, s predstavou nasledujúcich osemnástich hodín strávených na zadku, odovzdal som sa do rúk strojvodcových. Amen...

  Nasleduje čítanie z denníku Mirovho (pretože tá doterajšia prietrž slov bola postupne lovená v mojej pamäti počas posledných dní a nocí):

“ * Dojmy z vlaku – ku*va mešká.

* Po prechode z vagónu číslo 3 do vagónu č. 5 som sa (nie až tak literárne) vrhol na tetu sprievodkyňu. Po chvíli zmäteného pobiehania ma zatiahla do sprievodcovského kupé a potme, pretože v žiadnom kupé nesvieti svetlo, začala niečo hľadať. Tak som nápomocne vytiahol môj namakaný outdoor mobil, že tete posvietim. Chyba! Prvé, na čo mi padol kužel svetla a následne i zrak bol šváb veľký ako môj malíček!!! Našťastie mŕtvy. To si však nestihla uvedomiť teta sprievodkyňa, nacvičeným pohybom si vyzula topánku a rozmlátila úbohé chitínové telíčko na placku o veľkosti 200 centimetrov štvorcových. Úžasný zážitok! Človek hneď prestane vnímať zápach moču z toaliet - uff, to ešte bude boj!

* Cez otvorené okná – klímu nevedeme – sem z okoloidúcich stromov šľahá lístie a konáriky, takže čochvíľu tu bude na chodbách dosť bordel. Ale aspoň zakryje mŕtve šváby :) A toto má trvať 20 hodín. Ku*va!

* dva mnou on-the-road vymyslené vtipy o kubánskej železnici:
1) Čo je horšie ako kubánske vlaky? Šváby v kubánskych vlakoch.
2) Najdrahší a najhorší casa particular na Kube? Vlak Havana – Santiago de Cuba.

12. Sept 2009

* od 8:00 do 8:45 sme čakali na vlak do Guantanáma. Zatiaľ sme si mohli od voľne pobehujúcich predavačov kúpiť nejaké žemle a kolu. Obom som odolal – predsa len, chytiť hnačku v tomto mobilnom pekle, to už by bolo príliš aj na mňa. Ale jedna sprievodkyňa (Liubis) si kúpila dve žemle a bola velice sklamaná, že ani v jednej nie je salám a je tam iba trošku (ale fakt že trošku) masla/syra. Tak neviem, buď už odrbávajú aj vlastných ľudí, alebo im došli suroviny. Kua, 9:50 a zase stojíme...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Povlakový predavači

Sťaby priamo z megamarketu

Pche, jedlo?! Žltá bednička je dôležitá! V nej sú totiž cigarety - 7 pesos za balíček (necelých 7 korún bývalých slovenských)!


12:30 – zobudím sa z jedného zo svojich mikrospánkov a rozmýšľam, čo je inak. A v tom zrazu pochopím a s vytreštenými očami čumím z okna. Na chodbičke však všetci pokračujú vo svojich obvyklých činnostiach – postávajú, diskutujú či pofajčievajú. Dokonca aj Yrene si vedľa na sedačke spokojne odfukuje. A očividne tu nikomu nevadí, že ten vlak ide ku*va opačným smerom!!! Neriešim a rezignovane sa idem naraňajkovať...

12:45 – Santa Clara! Kua, to sme tak v 1/5, maximálne ¼ cesty! Po skoro 10 desiatich hodinách?! OMFG...

12:55 – ok, opravujem sa, sme už skoro v 1/3. Ale aj tak!

Jedna mrazivá

Po tomto pohľade som si prestal robiť srandu z kubánskych železníc a ešte dlho som sa bál čo i len pohnúť...


* Kua, vždy keď zastaneme, vlak sa naplní predavačmi všemožných jedál. Žemle so šunkou a niečím, čo pripomína nastrúhanú kapustu, nejaký koláč či špagety s kečupom. A furt vykrikujú „ pako lečo “. Hmm, čo to tak môže byť? Každopádne to stále nie je nič pre mňa. Dosť už, že som si dal nejaké bezchuťové krekry potreté lekvárom, čo mi ponúkla Liubis. A k tomu log ich chladenej sirupovej vody. Samozrejme to nerobím preto, že som fajnový, ale ale nechcem si presrať možnosť vyliezť na ten kopec.

13:15 – Som sa práve Yrene spýtal, že koľko ešte pôjdeme – 12, možno trinásť hodín. Umrem! Dobrú k*k*tinu som si to vymyslel!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Momentky zo Santa Clara

Predrecyklovaný vlak

Bienvenidos a Santa Clara - la Villa de Marta, la ciudad del Che
(Vitajte v Santa Clare - sídle Marty, meste Che-ho)


15:00 – odchod zo Santa Clara. Mojou latentnou španielčinou som vyrozumel, že našu lokomotívu potrebuje nejaký iný vlak a nám príde nová. Prišla. Po dvoch hodinách! Vo vlaku je teplo jak v horiacom soláriu, ale všetci bez reptania čakajú. Keď sa vrátim z Kuby, budem trpezlivý jak socha sv. Václava.

15:15 – vlak vyvinul neskutočnú rýchlosť 30 km/h a zastal. Potom sa znovu rozbehol. Hosaná...

* Ale aspoň cez okná zase trošku fúka. Okná tu vôbec plnia 2 základné funkcie – slúžia ako pasívna klimatizácia a zároveň ako odpadkový kôš. Všetko nepotrebné sa z vlaku vyhadzuje práve touto cestou. Až mi srdce krváca keď vidím, s akou všeobecnou ľahkosťou bytia odhadzujú domorodci ohorky z cigariet, papiere a plastové obaly do kríkov popri koľajach. Na moje veľké prekvapenie však ten bordel nie je vidieť. Buď ho tak rýchlo skryje bujná vegetácia alebo majú na Kube niečo, čo žerie plasty.

Zo života železnice

Môžem byť VELICE rád, že sme nemali TAKÉTO sedadlá vo vlaku - inak by som v SdC vystúpil ako platesa

Kubánske pražce, vzor 71

Výhybka, vzor 19 (devätnáste storočie určite)

Stanica pustá, stanica tichá...


* Kubánske vlaky majú dva druhy okien – otvorené a zatvorené. Všetky zatvorené okná však majú jednu spoločnú vlastnosť – nie je v nich sklo.

16:00 – keďže som od včerajšieho obeda na námestí v Matanzas (čo bolo okolo piatej) vypil 6 litrov vody a zjedol jeden balíček BeBe dobré ráno, malú müsli tyčinku a polovičku snikersky (druhú polku som dal Yrene), začínam byť mrte hladný. Ale keďže som sa zbalil velice debilne a potraviny mám na samom spodku batohu, uvidíme, kto vyhrá – či prvá signálna (hlad) alebo pevná vôla (lenivosť).

* Ale musím sa priznať, že zadok ma po 21 hodinách sedenia bolí úplne (ne)skutočne. Pché, preč s waterboardingom, posaďte teroristov na pár hodín na riť bez možnosti iného pohybu a po pár hodinách vám dotiahnu Usámu za bradu až do D.C.

Cez okno I

Nevadí, že každý vozeň je iný, nevadííí

Domček so somárikom


16:15 – prešli sme cez lokálnu búrku a zistil som ďalšiu podstatnú funkcionalitu okien v kubánskych vlakoch – nedajú sa zatvoriť (samozrejme tie otvorené, ktoré majú sklo). Takže všetci, na ktorých prší, sa presunú tam, kde neprší (prípadne prší menej), čo však nikomu neuberie na dobrej nálade.

* Kúpil som si nejakú trojdecovú malinovku, ktorá ma zaujala jedovato oranžovou farbou a bola jedovato sladká. Dedulo povedal, že 8 pesos (MN – moneda nacional), dal som mu desať, a keďže on sa nemal k vydaniu drobných, trval som na tom, aby mi tie 2 pesos vrátil. Dedulo pokýval hlavou a niekam sa zdúchol. Tak aspoň dúfam, že to nezobral ako dýško. Malinovka obsahuje vodu, cukor, kyselinu citrónovú, žlté farbivo #6 a červené farbivo #5. Síce žiadne éčka, ale radšej nechcem vedieť, čo sa naozaj skrýva za tými číslami…

16:35 – tak zase stojíme, tentokrát v Guayos. Kua, toto je tiež vlak, jak keby som šiel k babke na dedinu – tiež stojí pri každej palme...

Cez okno II

Sama továrnička v poli

Sala recreativa - miestne PKO


* Na pekné baby (a že ich tu nie je málo) sa na ulici normálne píska, mľaská, pokrikuje alebo trúbi. Ale aby na ne húkal vlak, tak to je šupa ;)

* Yrene mi práve oznámila, že sme v provincii Sancti Spíritus. Ehm, no, lepšie ako nič...

Cez okno III

Fabricado en Iran - keď toto uvidia Amíci, okamžite zaradia Kubu do osi zla

Lokálny caballero - a už sú infiltrovaní...


17:45 – stojíme zase v nejakej Kyselej Prdeli, teplo je na skapanie. Asi 45 minút predtým sme tiež niekde stáli, ale pokiaľ som si stihol zapamätať a zapísať trojslabičný názov dedinky (Cabaiguán?), Yrene začala z ničoho nič otravovať, že musí vidieť môj cestovný lístok. WTF?! Ale našiel som ho už po piatich minútach hľadania. Niečo si odpísala a zase mi ho vrátila. Hmm...

18:10 a my sme v Ciego de Ávila. Týmto tempom fakt do SdC prídeme po polnoci...

Ciego de Ávila

Žeby ste mi verili, že neklamem!


18:30 – tak som to vzdal a po desať minútovom boji som vytiahol z batohu ryžový chleba a 120g Májku. Ponúkol som aj Yrene a Josému, ale iba si užďobli a ohrnuli nos. A Yrene na mňa po celý čas zazerala, akoby som jedol jej vnučku. Tak som jej dal aspoň žuvačku, nech si vylepší chute.

20:30 – Camagüey. Sme tak v 3/5 cesty a do SdC to má trvať vraj ešte 10 hodín. Čo ti j*be Helena?!

Cez okno IV - palmy





* Zastavil som si dedula, čo mi bol dlžný tie 2 pesos a tak dlho som ho (pod vplyvom Maroka) dusil, až mi teda dal 5CUC centov a viac sa už v našom kupé neukázal...

21:00 – ale ten syr, čo tu predávajú, úžasne vonia. No keď vidím, ako týpek vlezie do kupé, potrasie si s každým rukou, tou istou rukou následne preberie prachy a strčí ju do igelitky plnej nebalených syrov, načo zakúpený produkt podá novému majiteľovi, nechávam si zájsť chuť...

Cez okno V

Kameňolom

Domorodec

Z mosta


* A práve som bol svedkom korupcie štátneho úradníka v socialistickom hospodárstve. Za Yrene prišiel týpek, niečo si spolu poštebotali, on povedal „ Matanzas “, Yrene vypleštila oči, ale to už jej chalan strkal do ruky guču prachov. A zmizol. Yrene sa nenápadne (ako to dokážu už len členovia neslobodných národov) poobzerala, prežehnala sa, pobozkala peniaze a „ ztopila “ ich. Viva la revolución!

* Z Camagüey máme vyraziť okolo 22:00 a v SdC by sme mali byť, podľa Yreninho hrubého odhadu, okolo šiestej hodiny rannej. Yeah, breakfast time! Áno, pozitívne myslenie si treba udržiať. Až do smrti...

Cez okno VI - architektúra

Koloniálny domček a v jeho susedstve betónová opacha

Budova Slobodomurárov (alebo čo to bolo za sektu)

Cintorín

Živý kôň na robotu a ten plechový na parádu - nevadí, že barák padá na hlavu

Kino

Ružový domček


* Základná podmienka pre kubánskeho vlakvedúceho – nemusíte vedieť ktovieako jazdiť, veď aj tak budete chodiť pomaličky. Základ je – musíte trúbiť a húkať. Rád. A často. Vlastne – čím častejšie, tým lepšie...

21:25 – sa pohýňame?! Wow!

Povinné gýčoviny





* Statočne som odolával jednej tučnej sprievodkyni, čo odo mňa chcela vymámiť nejaké sušienky. Bez „ porfavor “?! Iste moja! Tak som aspoň otvoril balík Bonparov. A keď uvidela, že mám ryžový chleba, spýtala sa, či je to sladké a ja že nie. A ona, že nevadí, že to ochutná. Po skúsenosti s Yrene som jej teda kúsok odlomil. Povedala, že je to hnusné a opäť chcela sladké sušienky. Tak som jej povedal, na veľké pobavenie ostatných klebetiacich sprievodkýň zhŕknutých v „ našom “ kupé, nech si dá ryžový chleba s bonparom.

* V Camagüey vlak zastal a zrazu je opäť plný predavačov všetkého. Voda, víno, špagety, žemle so šunkou a syrom. A ja si radšej nič nekupujem, aj keď mi zatiaľ nič nie je.

* José mi povedal, aby som si na predavačov dával pozor, pretože môžu nabehnúť do kupéčka a niečo čmajznúť. Takto poučeného ma nechal strážiť „ naše “ kupéčko a niekam sa zdúchli aj s Yrene. Ten istý José, ktorý sa pred hoďkou hral s mojim slovníkom, potom mi ho vrátil, zapotil „ Já spát “ a zalomil. No nemilujte ich ;)

V "našom" kupé

Yrene a José

Kubánska termoska - v literapol plastovej flaške zamrznutá voda v obale z polystyrénu fixovaná lepiacou páskou


21:30 – tak som sa konečne vyzul. José zvýšil frekvenciu ovievania sa, ale skoro po dvoch dňoch strávených v merrelloch môže hovoriť o šťastí, že ešte žije :)

13. Sept 2009

00:15 – Las Tunas, 3 hodiny do SdC. No iste :D Také 4 aspoň!

3:25 – tak som sa konečne skočil vyčúrať na WC. Zážitok, ktorý neodporúčam! Akože nie močiť, ale navštevovať toaletu vo vlaku. Skoro som prehryzol baterku, ktorú som mal v ústach (keďže vo vagóne nebola ani jedna funkčná žiarovka, bola tam o pol štvrtej ráno tma ako v hlavni brokovnice). Už len samotná fotka – na ktorej vyhotovenie som nemal žalúdok – by mohla slúžiť ako zbraň hromadného ničenia. Zatiaľ môj najtraumatickejší zážitok. Vôbec si neviem predstaviť, ako by som šiel na veľkú. A fakt, že som v tej tme skoro vypadol cez otvorené dvere vlaku pôsobil v tomto čiernom svetle až komicky...

4:00 – José sa odporúčal. Vybozkával Yrene, podali sme si ruky a v San Luis vystúpil. Do SdC by to malo byť ešte tak hoďku cesty. Uff...

Okolo 5:00 – sme v Santiago de Cuba! Konečne! Po siedmych hodinách čakania na stanici v Matanzas a 26 hodinách vo vlaku som naozaj tu! Mal by som byť šťastný, ale som akurát vyčerpaný, nevyspatý, polámaný a strašne ma od toľkého sedenia, ktoré by vyhladilo celulitídu aj kubánskym pomarančom, bolí zadok. Ale som tu. Ehm, hurá?

* Keďže sa na tomto kúte Kuby slnko ešte len rozhodovalo, či svitne, sedel som (au au au) ďalšiu hodinu a pol v čakárni, čiastočne sa lúskal mapou SdC v LP a čiastočne upadal do mikrospánkov. Po východe slnka som od seba odohnal jitineros a vybral sa smerom ku case k Marii, ktorej adresu som dostal v Matanzas od Noela, manžela/partnera Marylin. „ Vpred svetlým zajtrajškom! “ a vyrazil som s úsmevom na perách. A zase sa pokazilo všetko, čo sa mohlo – ale o tom až v ďalšom pokračovaní...

Cez okno VII - dopravné prostriedky

Pohon na všetky štyri, výkon 1 konská sila

Úplne iný luxus

Vždy pripravený!


 ...v ktorom sa nabudený hlavný hrdina vráti sa niekoľko desiatok kilometrov späť a odhodlane sa púšťa do boja s byrokraciou, ktorá ho ale dokonale odignoruje. Namiesto toho sa zúčastní celoštátneho kondolenčného zhromaždenia, navštívi svoj prvý paladar a zistí, že tam, kde LP pred piatimi rokmi odporúčal zaskočiť si na kalíšok rumu, je pochybná kaviareň. Nepochybne tragicky nealkoholická.

Miro 'amplitur' Zajko

Miro 'amplitur' Zajko

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  0x

     Vyštudovaný informatik a marketingový manažér. Pracuje, pretože inak by mal príliš veľa voľného času (viď foto). Momentálne v Prahe.     A dakedy tu bolo, že "závislý na dobrých knihách, dobrých jedlách, dobrých filmoch, dobrých počítačových hrách a dobrých ľuďoch (špeciálne výnimočných ženách) - jednoducho, milovník života" Tak som zvedavý, či sa niečo zmení...(kontra)produktívny kontakt:zajko(a)blog(o)sme(o)sk Zoznam autorových rubrík:  Z poetického črievkaZabíjanie voľného časuUdrelo mi do receptoraHistorický šermDo denníkaZo zeleného zošitaSpoza notebookupre Kristínkupre KatkuŠpanielsko, Portugalsko 2007NajsúkromnejšiePražské denníkyTenerife 2008Maroko 2009Kuba 2009SúkromnéSpoločnosťNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu