Po včerajšej bujarej zábave (od tej renesančnej nemala veľmi ďaleko) a dnešných raňajkách, ktoré boli pre normálnych ľudí obedom, som sa potreboval dať trošku do pohody. Ako som zrakom pátral po poličkách s knihami, do oka mi udrel červený obal. Béowulf. Knižka, ktorú mi požičal kamoš asi pred štvrť rokom. Skoro som na ňu zabudol! Vlastne – ja som na ňu zabudol.
Rozvalil som sa teda v obývačke na gauči a hlavu zaboril do českého prekladu hrdinského eposu z 11. storočia. Po chvíli prišiel tatko a zapol si telku. Skončila mu formula a šiel si po melón. Keďže mama čítala v spálni Da Vinciho, zabočil o dvere ďalej. Moje dovtedy intímne ticho prerušil nejaký moderátor blbej súťaže o F1! Skúsil som púšťať okolité šumy skrz hlavu tak, aby po sebe zanechali čo najmenej škôd. Nedarilo sa. Znechutený som teda položil knihu na stôl a zostril zrak na obrazovku. Súťaž práve skončila a tak tatko voľným štýlom brúzdal po televíznych kanáloch. Z ničoho nič sa v televízore objavila čiernobiela snímka a v nej nejaký okostýmavaní pajďuláci. Dnes som zhliadol „Cech panen kutnohorských“ (1938). Výnimočná komédia! Tak dobre som sa pobavil naposledy včera, keď nám kamarát rozprával scénky z Madagascaru ( „I like to move it, move it!“ King Julien).
Vo filme boli krásne dobové kostýmy. Žiadne americkoveľkofilmové sci-fi kraviny, ale poctivo naštudované detaily. Od šnúrok na topánkach až po perá na klobúkoch. Vrcholiaca renesancia ako vyšitá. Radosť hľadieť. Jediné, čo mi trošku kazilo celkový dejem, bol šerm. To máchanie kordom skôr pripomínalo utieranie prachu z poličky dúhovou metličkou ako nejaký boj o život. K tejto téme mám ale doma zákaz sa vyjadrovať. Prešiel som ju teda len tichým vrčaním.
Ďalšie veľké pozitívum filmu bola atmosféra. Film dýchal. Bravúrne vykreslené postavičky obyvateľov Kutnej Hory nepôsobili umelo. Žili si svoj život a celému dielku dodávali na dôveryhodnosti. Najviac na mňa ale zapôsobila scéna niekde pri konci filmu. V krčme sa pilo a jedlo, zabávalo. Živelne! Presne tak som si predstavoval romantickú renesanciu. Hospúdka plná baviacich sa ľudí. Podobný dojem budili ešte tak staré adaptácie Dumasových Troch mušketierov. Že sa toho nakoniec neskôr chytili Amíci a vytvorili dokonale nepozerateľnú umelou hmotou na hony páchnucu zlátaninu, tu teraz rozoberať nechcem.
Herecké výkony boli neuveriteľne uveriteľné. Toto bol jeden z mála filmov, kde hrali v hlavnej role všetci. Grandiózne dotvárali kolorit celého dielka. Majstrovsky sa zaskvel najmä predstaviteľ Mikuláša Dačického z Heslova - Zdeněk Štěpánek. Jeho bohémske podanie renesančného šľachtica, ktorý si užíval život plným priehrštím, je nezabudnuteľné. V rukách sa mu mihali ženy a korbele s vínom. Bonvián prekračujúci všetky skostnatené názory vtedajšej spoločnosti a vedome budiaci verejné pohoršenie, ktorý mal ale srdce na správnom mieste a pre záchranu života obyčajného baníka bol schopný obetovať aj vlastnú slobodu.
Mám rád staré československé (české) filmy. Čím čiernobielejšie, tým lepšie. Neošúchané gagy, neošúchané nápady. Filmy s veľkým F. Filmy, ktoré dnes, v dobe veľkorozpočtových nepodarkov a „nemožného do troch dní“ chýbajú. Filmy, ktoré sú filmami.
